Sobota 18. apríla 2009
Považie

Javorníky: Udiča (9.30 h) – Klapy – Považský hrad – Považské Podhradie (13.00 h), presun autobusom, Strážovské vrchy: Kostolec (13.30) – Kostolecká tiesňava – Manínska tiesňava – ATC Manín Považská Teplá (16.00 h)

Tentokrát sa k nám pridali všetky deti z Detského domova z Veľkých Uheriec. S ostatnými turistami z regiónu nás boli dva plné autobusy, a keď sme ráno vystupovali v obci Udiča, zaplavili sme celú ulicu. Ihneď sme stúpali strmo hore. Veď už z autobusu vyzeral vrch Klapy veľmi zaujímavo, ako špicatý ihlan, na ktorý sme sa však museli vyšplhať. Prvé výhľady z lúky pod Klapami nás uchvátili. Doprialo nám to aj ideálne počasie. Priehrada mládeže Nosice tvorila malebné zákutia, až na tú fabriku pri Púchove. Úpätie Klapov bolo však náročné. Najmä pre domovákov, z ktorých niektoré dievčatá si aj poplakali zo strachu. Hrebeň bol úzky, skalnatý a pre začiatočníkov aj nebezpečný. Domováci ani celkom na špicu nevyliezli, čakali pod vrcholom, kým sa najeme a vychutnáme si pohľady. Oni to radšej neriskovali. Naozaj bola pod nami kolmá stena, ale výhľady stáli za to.
Cesta dolu bola bezproblémová. Lúky pod Klapami boli sviežo zelené, stromy zakvitnuté ako nevesty, plné vôní, až vyrážalo dych. Na Považský hrad to bol už len pohodlný kúsok. Medzi zrúcaninami bolo síce vidieť, že sa tu čosi deje, lebo celý hradný areál bol vyklčovaný od drevín, no múry sú z roka na rok menšie a menšie. Nebezpečné boli najmä okraje hradnej skaly bez akéhokoľvek zabezpečenia, pobehovali po ňom aj deti z domova bez akéhokoľvek dozoru. Považský hrad ponúkol úžasný výhľad na obidva Maníny, ich tiesňavu, v pozadí na Súľovské skaly a pod nami na výstavbu novej diaľnice medzi oboma tokmi Váhu. Neboli sme dlho, akosi mi po chrbte prechádzal mráz, keď som videla deti bez dozoru behať sem a tam.
Z Považského Podhradia nás autobus zaviezol cez tiesňavy do obce Kostolec. Zdatní turisti vyliezli na skalnatý útvar Brosmany. Domováci sa ponáhľali pešo cez tiesňavy, ani nás nepočkali. My, kamaráti sme si vychutnali Kostoleckú a Manínsku tiesňavu ako sme najlepšie vedeli. Bolo krásne a mali sme čas. Veď mnohí z nás tu boli prvýkrát. Najlepšia prestávka bola za obcou Záskalie na lavičkách pri studničke, ktorú pravdepodobne miestni turisti upravili na akési vodné kaskády v betónových skružiach. Niekto si tam dokonca osviežil aj nohy, pričom naše deti sa trochu pohrali aj s tlakom vody. V Manínskej tiesňave sme obdivovali nespočetné množstvo prvosienok holých, rastúcich na kolmých skalách. Veľmi sme pochvaľovali aj informačné tabule náučného chodníka, kde sme sa dozvedeli všetko, čo sme chceli. Aj to, ako vyzerala tiesňava pred sto rokmi. Domovákov sme našli pri potoku opaľovať sa a hrať sa s vodnými vlnkami. Ešte sme stihli pozrieť si autokemping, ktorý by potreboval poriadnu finančnú injekciu na obnovu, a už nám trúbil autobus, ktorý nás mal odviezť domov.

Ala


 
 
 
 
 
   
© 2009 PeterBorszek.com