Sobota 8. mája 2009
Z Donovál do Španej Doliny po stopách starého banského vodovodu

Veľká Fatra: Donovaly (9.30 h) – Polianka - Izbice – Alžbetka – Špania Dolina (15.30 h), celkom 24 km.

Turisti z KST Veľké Uherce boli organizátori a my – deviati kamaráti z Partizánskeho „príživníkmi“. V dobrom. Veď Veľkouherčania sú naši kamaráti. Prišli pre nás dokonca autobusom a po siedmej hodine sme naplno vyrážali do Donovál. Paľo Toma, podstarosta Donovál a prezident Donlyklubu, už najmenej trikrát volal svojmu bratovi Ľubovi, kde sme. Prišli sme presne. Trinásty ročník po stopách banského vodovodu otvoril hlavný organizátor a sprievodca Paľo, ozembuchom a pesničkami Jožo Toma, gitarou „Šemi“, domáci donovalský harmonikár bol perfektný profesionál. Sprevádzali nás celou trasou. Bolo nás vyše tristo a cez drevený most a mašérsku bránu sme išli ako demonštrácia filmovaná dvomi kamerami. V osade Polianka sme sa zoznámili s drevenou postavičkou Baltazárom, prvým obyvateľom Donovál. Trasa viedla najskôr lesom a potom hôľami, z ktorým sa nám tajil dych nad výhľadmi na masív Križnej, Ploskej, ale videli sme aj Majerovu skalu, Borišov a Čierny Kameň. Vďaka počasiu, scenéria ako z pohľadnice. Na lúkach kvitli šafrány, nebolo ani kde stúpiť. Ešte desať minút a už nás hostitelia hostili pečeným kurčaťom či fašírkou, chladeným pivkom a inými nápojmi (za 5 eur paráda! A ešte k tomu šiltovka, sladkostička...). Dobre nám padli kalíšteky horkého fernetu na počesť narodenín našej podpredsedníčky Majky. Presne v tento deň oslavovala xx rokov, a vôbec na to nevyzerá...
Takmer hodinová cesta lesným traverzom nás doviedla do časti Izbice, kde zostali najviditeľnejšie zbytky vodovodu – na viadukte postavenom zo skál ešte ležali drevené žľaby, ktorými sa voda dopravovala z Donovál až do Španej Doliny. A tá bola aj cieľom nášho vyše 20 km túlania sa veľkofatranskými kopcami. Už osada Alžbetka očarila malebnými chatkami, domčekmi v stráni. Doline dominoval prastarý, na bielo omietnutý kostol so šindľovou strechou, krajinu hyzdili haldy hornín po ťažbe, naposledy spred sto rokov. Už len okolie kostola, rôzne zákutia, vežičky i samotný interiér svätostánku boli skvelou pochúťkou pre milovníkov histórie. Mňam. Prekrytým strmým a dlhokánskym schodišťom sme prišli priamo na námestie. Z baníckeho domu bola reštaurácia, už plná ľudí, a pri ňom výstava rôznych obrazov. Akoby tu mali maliari summit. Za pozornosť stála aj stará kaplnka s hrobom Ježiša, staré banícke domy a najmä cisárska štôlňa. Vraj ju za 45 minút prešli aj príslušníci cisárskej rodiny a došli až do Starých hôr. Aj dnes by sa dalo...
Paľo Toma všetkým účastníkom odovzdal vkusné medaily s pevným stiskom ruky, podaktorým vyvoleným sa ušlo aj pevnejšieho chlapského objatia. Uff! Napínavo sme čakali na banícky orloj, ktorý tu pred pár rokmi nainštalovali domáci nadšenci pre atrakcie. Pôsobil síce gýčovo, ale pri roztvorení skalných kulís sa nám naskytol miniatúrny pohľad do útrob banských štôlní a na ťažkú prácu baníkov pred sto – dvesto rokmi. Hlinené postavičky presvedčivo deklarovali otrockú banícku robotu. Tvorcom tejto atrakcie sa to fakt podarilo.
A nám sa zasa podarilo všetkých pozháňať do autobusu a zo 720 metrov nad morom sme úzkou cestou zliezli na cestu domov. Odporúčam každému, najmä školákom, aby sa na túto akciu nahlásili. Je veľmi poučná. Nehovoriac o príjemných pocitoch turistu. I toho najnáročnejšieho.

Ala

 

 
 
 
 
 
   
© 2009 PeterBorszek.com