Sobota 16. mája 2009
Z podzemia Domice na Silickú planinu

Slovenský kras: jaskyňa Domica (9.45 – 10.30 h) – Kečovo – Silická Brezová (14.00) – Silická ľadnica – Závozná - Mestská priepasť – Plešivec (18.00 h), celkom 22 km.

Prečo práve Domica a Slovenský kras sa stali cieľom nášho projektu cezhraničnej turistiky? Z jednoduchého dôvodu – navštívili sme ju s Peťom osobne pred rokom počas zrazu novinárov-turistov a učarovala mi. Ponúkala variácie tak pre najmenších, pre seniorov, ako aj pre zdatných turistov. A musíte mi dať za pravdu, že 16. mája tak aj bolo.
Ráno o piatej v Partizánskom nastupovali štyri generácie – od troch do 78 rokov. Šofér Vlado Šišák bol skvelý a ochotný, príjemne jazdil, takže vyše štvorhodinová cesta bola bez väčších otrasov. Zle bolo iba dvom jacovským dievčatkám. Do jaskyne sme meškali 15 minút, pokladník nebol zrovna nadšený, ale stihli sme to. V tom zhone som zabudla na foťák v autobuse. Jožka Hruška som poprosila, či by nemohla fotiť jeho aparátom. Až dnu som si uvedomila, že som vlastne kúpila lístky aj s plavbou. Bola to päťminútová plavba asi sto metrov s otočkou len po slovenskom toku podzemnej riečky. Ďalej, na maďarské hranice sa stále nedá. Nevieme prečo. Nejaké predpisy. Ochranári sú však radi, aspoň nedochádza k zničeniu tejto častí jaskyne. Plavba mala úspech. Ale aj množstvo poletujúcich netopierov. Jaskyňa ohúrila veľkosťou a tým, že sa tu filmovali viaceré rozprávky. Bolo príjemne, asi tri stupne, vonku bolo otrasne dusno, pred búrkou.
Na parkovisku som už organizovala spoločné foto, ale akosi som to nezvládla. Členovia Klubu východniarov Partizánske nasadli do rekreačného vláčika do Maďarska a s ostatnými, väčšinou deťmi, sme spoločne vstúpili do brány zeleného náučného chodníka Domica. Tu „velenie“ prevzala Macka.
Dvanásti zdatní sme nasadili parádne tempo po červenej značke. Tá prekvapivo viedla aj nepríjemnou asfaltkou až do Kečova, kde sme obdivovali nové, z dreva vyrezávané zastávky a posedenie. Za dedinou sme žasli nad kečovskou vyvieračkou – priamo z diery v skale vytekal potok pitnej vody. Krátke stúpanie so skalami – škrapami nám spríjemňovali roje motýľov a pohľad na prvý vstavač – orchideu, ktorých tu vraj o tomto čase uvidíme viac. Nevideli sme. Ani toľké roje motýľov. Začiatok túry bol taký, aký som dúfala. Otvorená planina s bohatou kvetenou, kde dominovali trsy odkvitnutých hlaváčikov.
Prestávku sme plánovali v obci Silická Brezová. Prekvapila nás chudoba, ošarpanosť, Rómovia, takže sme dedinu obišli, aj chuť na jedno orosené nás prešla. Stúpali sme planinou, skrz naskrz popretkávanou elektrickým vedením a poznačenou ešte nedávnym spásaním dobytka. Samá žihľava, zelina. A uprostred opustené obrovské hospodárstvo. Žeby ovce či kravky vyhynuli? Až tu, nad obcou, sme sa o pol druhej konečne naobedovali. Mlčali sme. Nikomu nebolo do reči. Kraj dýchal chudobou. A my sme boli hladní, unavení z tepla. Ďalší malý kopček sme zvládli hravo a pri klesaní sme videli obrovské množstvo odkvitnutých poniklecov. Aj do reči nám už bolo. Len čo sme spomenuli, že sme žiadnu zver ešte nevideli, okrem motýľov a viacerých jašteričiek, vtom sme spozorneli. V tráve ležala práve uhynutá srnka... Ďalšia cesta viedla našťastie lesom. Slnko bolo neúprosné. Tu sme akosi príliš rýchlo prišli na rázcestie so žltou značkou a nasmerovali sa k Silickej ľadnici.
Ľadnica nás ohúrila. Po schodíkom sme zišli asi o štyri poschodia do útrob a parádne sa ochladili. Neustále sálajúce vlhko z celoročného ľadu spôsobilo, že v bezprostrednej blízkosti bol porast akoby z dažďového pralesa. Famózne. Nádhera! Boli sme vo vyškerenej obrovskej skalnej tlame ľadnice ako trpaslíci. Osviežení sme už aj stúpali hore do teplejších krajín. Dlhším zotrvaním by sme riskovali podchladenie. Ešte jednu vrcholovku z vrchnáka fľašky (či skôr hlbinovku?) a poďho! po žltej k horárni Závozná. A tu sme váhali ako ďalej. Po zelenej a potom pri Mestskej priepasti po modrej. Vraj do Plešivca už len 55 minút hlásala modrá odbočka. Po hodine kľučkovania v hustom lesnom poraste sme sa presvedčili, že značka klamala. Nakoniec sme šľapali o hodinu dlhšie. Až keď sme uvideli vysokánsku plešiveckú kostolnú vežu, sme uverili, že 22 km sme zvládli za šesť hodín. Prudké klesanie a už aj sme trielili k výčapnému pultu. Pri veži nás už čakalo osadenstvo detí, rodičov a seniorov, ktorí celé popoludnie trávili v blízkosti Domice i na maďarskej strane. Každý svojím spôsobom. Slnko ich taktiež unavilo. Ešte spoločné foto pred vzácnym plešiveckým gotickým kostolom a mohli sme ísť domov. Po celkových 560 km sme boli doma už pred 22. hodinou.

Ala

Sponzorom nášho projektu cezhraničnej turistiky v Slovenskom krase bola spoločnosť EON – Západoslovenské energetické závody. Najmä vďaka ich zamestnancovi Petrovi Belákovi. VĎAKA!!!

 

 
 
 
 
 
   
© 2009 PeterBorszek.com