Sobota a nedeľa 25. a 26. apríla 2009
Z Havrana na Marhát alebo púť k sv. Jurajovi

Považský Inovec: sedlo Havran (8.00 h ) – Marhát (12.00 h ) - pútnicky Kostol sv. Juraja (13.00 h ) - hodinová pauza - Nitrianska Blatnica (15.30 h), celkom 18 km.

Na túto akciu som sa obzvlášť tešila. Naša dlhoročná kamarátka z klubu Vierka Valová prišla po roku a pol z Austrálie na Slovensko na „dovolenku“ a chcela ísť s nami okamžite do terénu, na hory. Keďže mala k dispozícii len jeden voľný víkend, a práve na ten sme mali ekobrigádu ku Dňu Zeme, museli sme špekulovať. V sobotu doobeda sme absolvovali brigádu (píšem o nej na inom mieste) a poobede sme sa zbalili a poď ho! autobusom na chatu H-Aluška (v sedle Havran nad Radošinou). Vierka nás tam už čakala, nakoľko ju tam doviezli rodičia priamo z brigády na záhrade. Vlastne Vierka tu bola ako doma. Maťo (tiež náš kamarát) ako majiteľ chaty prišiel až večer. Pustil sa do stavby domu, takže ho budeme vídať ešte menej ako doteraz na našich akciách. Za ním prišla aj jeho Ľubka, na chvíľu aj brat Feri, Janka, Palino s bratom Maťom. Pri ohníku na opekačke sme sa napokon zišli celkom nahusto. Chýbala však Vladkova gitara. Prespali sme len siedmi a na dlhú túru sme napokon išli len piati. Majka mala za sebou ťažkú noc, asi to prešvihla s množstvom opekanej slaninky...
Z Havrana na Marhát je to podľa mapy dobré štyri hodiny. Aj tak bolo. Ubehli veľmi rýchlo. S Vierkou je naozaj radosť turistikovať. Veľmi nám chýba jej večný optimizmus a džavotanie. (Asi ju do tej Austrálie už nepustíme). S jedinou prestávkou na jedlo sme prišli na Marhát presne na pravé poludnie. Oproti nám prišli aj naši kamaráti Maťo, Pali, Ľubka, ktorá vo veľkom žiali hľadala svoje stratené drahé náušnice.
Po prvýkrát sme stúpali pevnou drevenou konštrukciou na novučičkú výhľadňu, ktorú tu postavili v septembri minulého roka. Úžasný výhľad! Ešte keby nebol ten opar. Strašne studený a silný vietor nám nedovolil zotrvať dlhšie. Ihneď sme sa pratali dolu. Z Marhátu ku Kostolíku sv. Juraja sme stretali množstvo ľudí. Práve skončila svätá pútnická omša a tí menej leniví šľapali na vyhliadku. Vyrehotaní sme sa bozkávali s každým známym, dokonca aj s predsedom Žochára Petrom, ktorý si na takéto prejavy kamarátstva nepotrpí, aj keď je to chlap, ako sa patrí. Očividne mu to dobre padlo, keď sa vypusinkoval aj s mladými babami. Pán Cyril Mikát tlačil svoj neodmysliteľný bicykel na Marhát už po 107-krát. Je to jeho srdcovka. Bicykel i Marhát. Očividne sa tomu opäť tešil. Pri kostolíku už bolo po všetkom. Ľudia sa rozliezli po občerstvovacích stánkoch, takže sme na osúchy či kávu čakali. Krátka pauza v tráve s osúchom z prepáleného tuku a už sme sa opäť rozdelili. Záver patril nezáživnej značkovanej ceste od kostolíka do Nitrianskej Blatnice. Vierka sa tešila z pohybu s nami na horách, a už aj sme plánovali, kde by sa dalo ešte vybehnúť.
Už sa však nestalo. Pri rozlúčke na Salaši o pár dní neskôr však „prisahala“ na pohár s pivom, že bude u protinožcov už len rok. A potom to roztočíme na plné obrátky. Myslím tým túry, prechody, výstupy, tramping... Už teraz sa teším, Vierka. Nezabudni na nás v tom ďalekom svete! Máme Ťa radi!

Ala

 

 
 
 
 
 
   
© 2009 PeterBorszek.com