Piatok 5. júna 2009
Cesta rozprávkovým mestom

Mesto Partizánske – mestský park (od 10.00 do 17.30 h)

Cesta rozprávkovým lesom bola z 30. mája odložená kvôli veľkému dažďu a ochladeniu. Až v stredu sme sa dozvedeli, že rozprávková cesta bude už v piatok, nakoľko v sobotu sú voľby do europarlamentu. A nebude v lese, ale v mestskom parku a na námestí...
Keďže sme ako spoluorganizátori nechceli nechať mesto v štichu, minimálne štyria naši ľudia si museli zobrať dovolenku a päť detí sme okrem toho museli vypýtali zo školy. Celá ťarcha - aby sme si ako tak vybudovali rozprávkové stanovište Vodníkova studnička uprostred „suchého“ mestského parku bez vody - spočíval vo fantázii Vladka, Mimy a Aly. A myslím, že to zvládli dobre. Všetci traja spolu so mnou sme si teda museli vziať dovolenku, aby sme deťom, aj uprostred mesta, dokázali pripraviť patričný zážitok. Ala dokonca stihla dve úlohy. Prvé dve hodiny bola vílou a potom si odšermovala svoje počas vystúpenia skupiny historického šermu Simonis na pódiu (V päťčlennej skupine sú traja členovia KST Kamarát.)
Nám, turistom, sa toto riešenie mesta – organizovať rozprávkovú cestu v parku, v centre mesta, samozrejme nepáčilo, ale brali sme to ako núdzové riešenie kvôli nepriazni počasia. Ja ako vodníčka a Vladko ako vodník sme možno aj vďaka tomu neboli vo svojej koži. Dokonca som nemohla, ako po iné roky, striekať a špliechať deti a ich rodičov ani vodou z rozprašovača. Bolo dosť zima, preto som im iba potravinárskou zelenou farbou maľovala „indickú“ bodku na čelo, aby boli „celý život krásni a zdraví“...
Prúd troch tisíciek detí a rodičov z nášho mesta i okolia prúdil od 13. až do takmer 17. hodiny. Bolo ich však citeľne menej, ako po iné roky, Veď nie každý si mohol vybaviť dovolenku ako my z Kamaráta. Ale myslím, že to stálo za tú obetu. Deťom sme ako tradične ponúkali odšťavené žaby, tzv. žabí sliz (zelenú malinovku), v troch umelohmotných jazierkach mohli vyloviť svoj poklad (vzácnu morskú mušľu) a hľadať dušičky po hrnčekmi vo vode; tie najmenšie polievali krhličkami okolité stromy, aby lepšie rástli, alebo prechádzali lavičkou akože cez potok. Najväčší úspech mala naša novinka – preliezanie vodníkovej siete, ktorú sa pokúšali zdolávať aj dospelí. A opäť nechýbala vodníkova slávobrána (kovová konštrukcia stanu ovešaná zeleňou, balónikmi a krepovými stužkami. Zelené tváre nemali len vodníci, ale aj naši pečiatkári – Dominika, Miška, Janko, Marek, Matúš, (Miňo mal vystúpenie, tak to neriskol), ale aj Veronika, ktorá podávala nápoje. Bez našej originálnej víly Mimy (najviac fotografovanej) s krásne dlhými dredami si už vodníkovu studničku nevieme ani predstaviť, Majka zvládala úlohu víly statočne, a Alu po dvoch hodinách vystriedala naša novicka Renátka s ružovými vlasmi...
Vyčerpávajúci deň sme ukončili po 18. hodine, kedy Vladko s Mimou boli odovzdať kostýmy. Napriek všetkému, stálo to za to. Ohlasy zo strany mnohých boli jednoznačné: naša vodníkova studnička vraj bola najkrajším rozprávkovým stanovišťom celej cesty rozprávkovým mestom...

Ala

 
 
 
 
 
   
© 2009 PeterBorszek.com