Sobota 27. júna 2009
V geometrickom strede Slovenska

Veporské vrchy: Osrblie - Tri vody (9.15 h) – vysoká pec z roku 1795 – chata pod Hrbom – NPR Ľubietovský Vepor: Hrb (1254 m) – Vepor (1277 m) – chata pod Hrbom (13.30 h) – Predajnianska dolina – tunel a cesta Ing. V.Kelemena z roku 1928 – obec Lopej (17.00 h), celkom 25 km.

Po regionálnom zraze turistov v Bojnej sme si urobili dvojtýždňovú prestávku od klasickej turistiky. (Na folklórnom festivale v Myjave 19. a 20. júna sa stretla celá naša 11-členná rodina, v podstate tiež všetci členovia KST Kamarát.) Prvý víkend 27. júna po letnom slnovrate sme sa pridali k Bošancom a Topoľčancom a nasmerovali si to do geometrického stredu Slovenska – na sopečný vrch Hrb (1254 m) v Národnej prírodnej rezervácii Ľubietovský Vepor. Štart 25-kilometrovej trasy sme si zvolili v Osrblí, ktorého okolité vzácne lesy sa úspešne zotavujú po tragickej kalamite z roku 1996. Pri horárni s názvom Tri vody sme najskôr obdivovali technickú pamiatku – vysokú pec na produkciu surového železa, ktorú tu v roku 1795 dali postaviť banskobystrickí a ľubietovskí mešťania a ich spolok Ťažiarstvo. Po dvoch hodinách šľapania sme akosi predvídavo chatu pod Hrbom len obišli. Podľa mapy sme sa dovtedy nachádzali vo Veporských vrchoch. Malý lyžiarsky svah s konštrukciami vleku už bol spolovice zaradený do NPR Ľubietovský Vepor, ktorý je už zaradený do CHKO Poľana. Cez doslova prales plný veľkých machom obrastených balvanov, prastarých stromov, papradia a padnutých stromov sme neraz aj štvornožky zdolávali strmý chodník na Hrb, pričom sme obdivovali sopečné andezitové steny s nezvyčajnou štruktúrou v tvare tehličiek. Mračná nám neumožnili výhľady na Nízke Tatry, iba na dolinu pod Poľanou. Ešte viac zarastený chodník – červená rudná magistrála - bol na Vepor (1277 m), kde sme sa všetci tak trochu obávali medveďov. Aj práve preto sme boli nezvyčajne hluční, ba sme si aj pospevovali, keď sme rukami prerážali husté kríky. Žiaden maco nás našťastie neprekvapil, aj strmú cestu naspäť - nadol sme zdolali bez väčšej ujmy na zdraví. Len čo sme si sadli na lavičky pred chatou pod Hrbom, zmorení vlhkým sparnom, a naliali do seba prvé glgy nechladeného piva, začalo pršať. Hromy – blesky nás prinútili zotrvať pod ochranou strechy. Keďže dažďu nebolo konca kraja, po hodine čakania sme na druhú časť naplánovanej túry vyrazili v šušťavých pršiplášťoch. Blatistý horský hrebeň alebo vysoká mokrá tráva na lúkach nám úplne premočila aj tie najimpregnovatejšie topánky. Pod statným smrekom pri salaši sme sa obávali prejsť okolo dvoch ovčiarskych psov, medveďobijcov, našťastie boli priviazaní. Od tunela Ing. Kelemena z roku 1928 bola cesta Predajnianskej doliny čerstvo vyasfaltovaná, takže sme sa neborili blatom. Chvíľku zastavenia sme venovali fotografovaniu starého tunela na zvážanie dreva, ale k vodopádom sa nám už po premočenom strmom chodníku ísť dolu nechcelo. Po troch hodinách v daždi sme nakoniec nastupovali do autobusu v obci Lopej. A tu sa na nás už z modrej oblohy škerilo slniečko...

Ala

 

 
 
 
 
 
   
© 2009 PeterBorszek.com