27.02. 2010
Po čičmianskom chotári

Ako už tradične, aj na tento plánovaný víkend sa počasie pokazilo. Aspoň tak hlásili meteorológovia. Pršalo celý štvrtok, piatok, ešte aj v noci v sobotu. Polovica ľudí sa z výletu odhlásila, takže sme išli nakoniec len šiesti. Autobus neistého veku a kvality horko bafkal do Fačkovského sedla, kde nás všetkých priam šokoval čerstvo napadaný sneh. Na ceste ho bolo 10 cm, takže sa z nášho busu dymilo, až som sa cítila ako pred infarktom. Čičmany nás prekvapili ešte viac. Fujavica ako na Sibíri. Lyžiarske stredisko ešte spalo, boli sme medzi prvými, aj keď bolo po deviatej hodine. Vleky ešte nefungovali, a my sme okolo nich išli po značkovanej trase až do sedla Javorinka. Vraj vybehneme aspoň na Čičerman. Ha. Kým po Javorinku ako tak, ale od nej už sme sa borili snehom, niekde aj po zadok. Fúkal šialený vietor a horizontálne pichľavé vločky snehu sa nám zapichovali do očí i tváre. Spolu s Bošancami sme hľadali zafúkané značky. Po útrapách v hlbokom snehu a vo víchrici sme sa dostali na Lazový vrch, kde sme sa mali rozhodnúť, či ideme aj na Čičerman. Nikomu sa veru nechcelo trápiť sa v snehu. Tak sme sa cestou dolu po žltej zastavili pod korunou statného smreka a konečne najedli a napili. Len čo sme začali klesať – vyšlo slnko a za polhodinu bola obloha modrá! Vracať sa nám už nechcelo. Tak sme sa po dedine flákali a obzerali maľované drevenice zo všetkých strán. Ešte sme si dokonca vybehli na svah k vlekom, odkiaľ sme si pozreli vrchol Strážova, kde boli traja najzdatnejší. Bola to taká lenivá turistika, lebo hlboký sneh odrádzal každému...

Ala

 

 
 
 
 
 
   
© 2009 PeterBorszek.com