22. mája 2010 
Na dvoch hradoch v Súľovských skalách 


Naposledy sme boli v Súľovských skalách v roku 2004. Majka s Dominikou prvýkrát. Že bude extrémny záujem, sa len potvrdilo. Topoľčanci zaplnili jeden autobus a my sme sa mali zviezť s Bošancami... Ráno mi predseda TK Javor Bošany telefónuje, že aj druhý autobus je plný... Hájila som si právo, že ja som s nahlásila dvanásť ľudí skôr... Nakoniec prišli pre nás do Partizánskeho s polhodinovým meškaním... Nálada nebola zrovaná kamarátska „turistická“, nakoľko vyše desať Bošancov, ktorí sa nahlásili neskoro, muselo ísť autami...

Opäť sa mi len potvrdilo, že masová turistika nie je pre mňa. A Súľovky vychutnáte len osamote. Najskôr to bola tlačeniaca pri fotografovaní gotického okna a potom rad na hrad Súľov, kde sa vyliezalo po rebríku a vchádzalo na vyhliadkovú plošinu úzkym otvorom. Naši „gavalieri“ turisti ma tu nechali čakať na úzkom nebezpečnom výklenku stojac na jednej nohe, až kým ich neprešlo vyše dvadsať (týmto chcem všetkým poďakovať za úctu k ženám...)  Rozladená z „ohľaduplnosti“ nielen našich, ale aj ostatných turistov som si už túru nevychutnala. Trávila som to veľmi ťažko... Tak ľahko už na masovku nepôjdem...

Pod Bradou som obdivovala nádherné  prenikavo modré horce, ale nemohla som ich fotiť, nakoľko foťák ostal u Peťa a takmer celý hrebeň som prešla sama, vadilo mi to množstvo ukecaných turistov. Situácia sa takmer zopakovala na hrade Hričov. Nebezpečný výstup na vyhliadku a ešte horšie dolu. Hrmenie v diaľke nás upozoňovalo, že je navyšší čas utekať dolu. Len čo sme sadli do autobusu v Hričovskom Podhradí, začalo pršať...  

Ala

 

 
 
 
 
 
   
© 2009 PeterBorszek.com