11-19. júla 2010 
Národné parky Krka a Biokovo v Chorvátsku alebo dobrodružstvo na aute i na rafte


Chorvátsko to nie je len more. I keď Slováci tam z 99 % idú len kvôli nemu. Po príjemnej skúsenosti z roku 2007 v Baške Vode a v roku 2008 vo Vodiciach sme sa rozhodli dovolenkovať opäť v Chorvátsku, kde domáci žijú len tým, aby hostí urobili spokojnými. V prvý deň po 12-hodinovej jazde autom a neprespatej noci sme navštívili Národný park Krka. Prešli sme za tri podvečerné hodiny (cez deň bolo šialene teplo) len jeho tretinu. Noc sme strávili na „odmorišti“ a na druhý deň sa nám zapáčilo v kempe Baško Polje - pod útesmi Národného parku Biokovo, ktoré kontrastujú s prekrásnou farbou Jadranu. Keď plávate v mori máte úžasný výhľad na hory. Takže srdce turistu plesá! A plesalo aj nám, keď sme sa rozhodli okrem šantenia v mori (v tej horúčave sa inšie robiť ani nedalo a turistika na pravé poludnie bola dokonca hazardom so zdravím) zdolať Biokovo a jeho najvyšší vrch sv. Jure (1752 m) autom a na rafte roklinu rieky Cetiny vo vnútrozemí... Oboje bolo úžasné dobrodružstvo!

Ala


Pre tých, ktorí radi čítajú zážitky z cestovania, náš dovolenkovo-turistický príbeh podrobnejšie:

Odchádzali sme v noci zo soboty na nedeľu o 23.30 h z Bošian – Peťo ako šofér, ja ako závozníčka, mladomanželia Mirka a Vladko... Pri Nových Zámkoch sme čapovali na doraz benzín. Otravoval bezdomovec i množstvo komárov. Cesta medzi Komárnom a Szekésfehervárom bola v noci prázdna, išlo sa dobre. Až na to, že tak ako pred dvomi rokmi, aj teraz tu bolo veľa líšok. Dokonca nám pod auto vbehol jazvec, iba si buchol hlavu, kolesami sme ho neprešli... Pri Szekésfehérváre je zložitý obchvat mesta a výjazd na diaľnicu, samé odbočky. Prvý raz nám pomáhalo džípíesko. Potom to už išlo ako po masle. Diaľnica okolo Balatonu až priamo k hraničnému prechodu Goričan. Krajina prikrytá bielou perinou dvojmetrovej hmly, trčali len konce stromov a väčších kríkov. Mladomanželia za nami v aute spali a ja som sa snažila šoféra udržať v pohotovosti. Nebolo treba. Peťo to zvládal perfektne. Hraničný prechod Goričan sme prešli presne o 5. hodine rannej a vôbec sme nečakali. Prvé zdriemnutie sme dopriali Peťovi hneď na prvom „odmorišti“ (odpočívadle). Šokovaná som bola z množstva odpadkov, ktoré tu určite nechali naši dovolenkári po náročných dvoch nociach, kedy kulminuje príchod Slovákov k Jadranu. Horúčava ukrutná už hneď z rána a práve vychádzajúce slnko vysúšalo rosu a v noci výdatne močom poliate parkovisko. Takže v otvorenom aute to zaváňalo. Po hodinke bol Peťo ochotný i schopný ísť ďalej. Okolo Zágrebu sme to len lízli. Z diaľnice sme zišli pred Šibeníkom. Už pred vstupom do prístavného mestečka Skradin – vstupnej brány do Národného parku Krka nás nasmerovali nejakí chorvátski podnikavci do svojej záhrady, kvázi parkoviska,, vraj Národný park - nesmieme ísť ďalej! (Jediná negatívna skúsenosť v Chorvátsku.) Niečo sa nám nepozdávalo, veď prečo by sme mal ísť pešo do mesta?, tak sme si vymysleli (nepoznali sme pomery), že sa ideme ubytovať do hotela...

Bolo 11.30 h . Peťo mal toho naozaj dosť, potreboval si pospať. Tak sme po 500 metroch zaparkovali bez problémov priamo v centre mesta pri pobreží, kde sa síce platilo tiež, ale boli sme pri vode, v prístave. Na pravé poludnie sme koštovali sladko-slané vody Krky. A potom si šofér ľahol na deku a zaspal spánkom spravodlivých, resp. statočných. Klobúk dolu – zvládol cestu za 12 hodín len s jednou hodinovou prestávkou! Mne sa akosi spať nedalo, i keď som nezažmúrila oko celú noc. Mima s Vladkom navrhli ísť do Národného parku loďou o 16. hodine, keď už nie je taký hic. Sadli sme na motormi rachotiacu ľoď, ktorá nás doviezla k prvým vodopádom Krky. Tu sa Peťo i mladomanželia vykúpali a spoločne sme si prezreli vodopády i skanzen. Boli sme uchvátení prírodnými živlami i pamiatkami. Jedinečný kút krásnej prírody sa tu snúbil s kamennými obydliami s pôvodným vybavením, ale aj s predajničkami suvenírov a reštauračných služieb. V tieni stromov ponúkali svoje výrobky domáci – najmä domáce víno a pálenku, sušené i čerstvé figy, levandulu, olivový olej, atď. Obzvlášť nádherné bolo prechádzať sa po drevených mostíkoch ponad zurčiacu vodu a množstvo zátiší zelene pripomínajúcich džunglu. Poslednou loďou o 19.30 h sme sa dostali späť do Skradinu. Bol čas večere. S Peťom sme dojedli ešte z domu prinesený chlieb a zeleninu, mladí si na parkovisku uvarili na tabletkovom turistickom variči sáčkové polievky. Rozhodli sme, že v prístavnom bufete, kde bola veľkoplošná telka, si pozrieme finále majstrovstiev sveta vo futbale Španielsko – Nemecko. A až potom v chladnejšej noci budeme pokračovať v ceste. Aj sa tak stalo. Až teraz však doľahla na mňa kríza z neprespatej noci. Veď som nespala 24 hodín, a diaľnica do Makarskej sa mi zdala nekonečná. Okolo pol druhej v noci sme zakotvili na odmorišti, na šťastie čistom, voňajúcom exotikou. Mladí si ustlali na zemi na karimatkách za lavičkou pri detskom ihrisku, my sme spali v aute do 5. hodiny. Bolo strašne dusno...

S Peťom sme sa zobudili prví. Načapovali sme benzín, ten náš -slovenský vydržal 900 km. Bol lacnejší ako u nás, a kvalitnejší – mali sme menšiu spotrebu. Za polhodinu sme zišli z diaľnice pri Šestanovaci a cez Zadvarje a horské serpentíny ponad rokliny rieky Cetiny a Gornu Brelu sme vyliezli pri letovisku Brela pri pobreží Jadranu. Bolo ráno asi sedem hodín...

Zakotvili sme v kempe Baško Polje, ktorý sme už dôverne poznali z roku 2007. Očarila nás úžasná vôňa pínií, cikády a fantastický vzduch. Mladí si zajednali bungalow – staršiu ošumelú chatku s dvoma rozťahovacími gaučami, s kúpeľňou a kuchynským kútikom. Ja a Peťo sme sa rozhodli hľadať ubytovanie v meste Baška Voda. Bolo strašne horúco a nič nás neoslovilo. V noci sme sa prišli vyspať k mladým do kempu. Ráno sme od nich zmizli, ešte keď spali. Kým nebolo tak teplo, išli sme pozrieť do Makarskej do kempu Jure. Bol ako rozostavané stavenisko, hrôza. Na hlavnej ceste postávali Chorváti a ponúkali ubytovanie v apartmánoch za nehorázne ceny a len na viac dní. Rušná doprava nás odradila od ďalšieho hľadania nocľahu. Vrátili sme sa späť do Bašky. Tá je omnoho rodinnejšia, pokojnejšia. Pri prechádzke mestom sme vbehli do novučičkého penziónu Knazovic a úplne náhodou bolo voľná jediná dvojposteľová izba na tri dni s polpenziou + parkovanie v chránenom dvore = všetko za 225 eur. Bez dokladu! A nepýtali od nás ani občianske preukazy! Bolo tam všetko novučičké, voňavé, vrátane TV so satelitom (ktorý sme neovládali) a klímou a balkónom s výhľadom na hory, strechy, more...

S mladomanželmi sme sa stretali v meste každý večer. Rozhodli sme sa, že tri dni sa budeme oddávať len leňošeniu pri vode. Mladí sa prvý deň pokúšali urobiť nejakú turistiku po turistických trasách cez podhorské obce Bast a Topiči. Konštatovali však, že v tej horúčave je to zabijak. My s Peťom sme si zaspomínali a absolvovali pešiu túru cez pláže celej Brely, tak ako pred tromi rokmi, celkom asi 15 km tam aj späť. Odporúčam každému – jediná možnosť ako turistikovať je prechádzka po pobreží a každú polhodinu studená sprcha alebo kúpeľ v mori. Opäť sme na pár hodín zakotvili ne pláži Punta rata. Posledné dva večery v Baške sme strávili spoločne s mladými v plážovom bare pri živej muzike – sólista na gitare bol perfektný.

Vladko s Mimou chceli ušetriť, takže sa po troch nociach strávených v predraženom bungalowe rozhodli spať v našom aute. Ráno však Vladko povedal – nikdy viac. Spať mu nedalo nielen nepohodlné sedadlo a dusno, ale obava, že mu ktosi každú chvíľu v píniovom lese cez otvorené okno auta siahne rukou na krk. Ráno v piatok sme spoločne opúšťali Bašku a smerovali na juh hľadať nejaký lacnejší kemp. Podgora bola preplnená a Živogošče, kemp Dole sa nám pozdával, aj keď bolo omnoho drahší ako Baško Polje – asi 22 eur na jednu noc pre dvoch v stane. Dlho sme hľadali vhodný pľac, nakoľko tu bolo málo chládku. A na slnku to bolo na nevydržanie. Nakoniec sme sa za dva dni sťahovali trikrát. Miesto pri mori na útese bolo totiž dvakrát drahšie a bolo zarezervované cez internet. K pláži sme schádzali po schodíkoch okolo nudistov, ktorých tu bolo požehnane. Bol tu však pokoj, čisto a senzačná kamienková pláž, na ktorej sa dalo ležať aj bez podložky. Prvý podvečer sme sa s Peťom aj pokúšali o turistiku po pobreží cez skalistý kopec, ale bez vysokej turistickej obuvi len v teniskách sa to po skalách nedalo. Vzdali sme to a tak sme sa ďalšie dva dni venovali len vode, dúfajúc, že horúčavy poľavia a my si aspoň posledné dni budeme môcť povyraziť aj do prírody...

Aj sme tak urobili. V nedeľu opúšťame Živogošče. Dve hodiny sme čakali na delfíny, ktoré tu vraj každé ráno plávajú po pobreží. Mali sme smolu. Pobalili sme stany a všetky rárohy a poďho! späť na Makarsku a odtiaľ, že si len tak vybehneme do Národného parku Biokovo. Serpentínami a s troškou blúdenia sme nakoniec vchod do NP našli. Vladko zaplatil za každého 35 kún. Strážca nás vystrájal slovami: súper cesta!!! A bola. Už dole som pochopila, že to nebude prechádzka ružovou záhradou. Cesta väčšinou nemala žiadne zvodidlá, ani inú ochranu. Chcela som sa vrátiť už z tretiny cesty, z prvého parkoviska pri sv. Ilijovi. Boli tu síce krásne výhľady na pobrežie, planinu, ale môj strach bol väčší. Cesta bola úzka a veľmi nebezpečná. Pri kostolíku sv. Iliju sa pásli voľne v prírode kone, kozy, kravy. Slnko ich zahnalo do tône zakrpatených stromov. Vraj ideme ďalej. Nevládala som ani fotiť, tak som sa bála. Najhoršie bolo, keď išlo auto oproti. Vtedy sme išli tak tesne vedľa seba, že sme rátali milimetre, zakaždým sme museli na aute sťahovať zrkadlá... Krajina tejto náhornej planiny bola iná ale úžasná, množstvo neznámej kveteny. Všetci štyria sme boli v akejsi extáze, vzrušení od dobrodružstva, adrenalín robil svoje. Veď sme boli už vo výške nad 1500 m nad morom – autom! Po vyše dvoch hodinách cesty hore, tesne pod najvyšším vrchom, sa Mima z ničoho nič začala smiať. Zbadala totiž ako prvá pred sebou serpentíny na samý vrchol sv. Jure. Nedá sa to ani opísať, to treba zažiť! Kapota auta rozpálená snáď na sto stupňov a my sme prišli na parkovisko pre osem áut na samom, samučičkom vrchole skalnatého štítu do výšky nad 1700 metrov, kde nebolo nič – len vysielač s ohradeným objektom. A nad nami blížiaca sa búrka z vnútrozemia! Boli sme očarení a zároveň šokovaní z prežitej cesty. Až po vystúpení z auta sme si odrazu uvedomili, že sme hladní. Veď bolo krátko po 14. hodine a my sme od rána nič nejedli. Zo stresu z prežitej i očakávanej cesty nadol i zo strachu z blížiacej búrky sme sa vrhli na salámu bez krájania, na všetko, čo sme našli v kufri. Nakoľko sme cítili, že sa búrka akosi točí iným smerom, aj keď trochu spŕchlo, išli sme po vyšliapanom chodníčku pozrieť aj Kostolík sv. Jure z druhej strany vrcholu. Myslím, že sa nám vydarili celkom dobré fotografie, i keď výhľad na more zatieňoval opar z búrky. Cesta dolu bola trochu pokojnejšia – aspoň tak som to cítila – nakoľko sme už nestretali toľko áut. Povedali sme si, veď kto by sa aj trepal teraz hore do búrky? Už sme sa aj zastavovali a fotili. V prvej tretine cesty planinou sme zastali pri kamennom domčeku, kde sídlila stráž národného parku. Pán strážca, asi päťdesiatnik, bol dobrý exot. Keď sme sa o pár km pristavili pri včelárovi, ktorý tu predával med (všade navôkol kvitli bodliaky), dobehol nás autom. Končila mu totiž služba o 15.30 h. Vladka ponúkol strážca pohárikom domácej pálenky (vraj si nemá s kým vypiť – všade samý šofér...?) a sľúbil, že nám bude robiť na svojom aute predvoj a „odkláňať dopravu“. Aj sa tak stalo! No, bola to už len sranda, keď napríklad v zákrute vytlačil oproti idúceho Nemca na „odmorište“. Okolo koní sme už len preleteli a vydýchli sme si až dolu, v Baške Vode, kde sme odstavili auto v prístave. To sa už z končiarov valila na mesto búrka. Fúkal silný vietor, ale nepršalo. Obloha bola predelená na dve polovičky. Nad horami ťažké mračná a hromy-blesky, nad morom slniečko. A uprostred krásna dúha...

Keď sme v Baške vybavili potrebné veci – vybrali kuny a nakúpili potraviny na cestu – opúšťali sme pobrežie cez horské sedlo až do obce Zadvarje. Tu sme pri rokline rieky Cetiny, nad vodopádom Gubavica, našli kemp s kamennými domčekmi. To sme si mysleli na prvý pohľad, nakoniec sme zistili, že je to len plastová napodobenina. Napriek tomu sme sa tu ubytovali a boli sme srdečne vítaní. Mali sme pocit, že sme tu vôbec prví hostia. Osada sa ešte len budovala, izby boli ešte nedorobené, ale funkčné. Večer sme vyplnili prechádzkou po dedine, posedením pri pive Karlovacko a plánovaním raftingu... Povedala som si, že keď som prežila cestu v Biokovo na vrch Sv. Jure, raft už bude len malina.


RAFTING NA CETINE

Vyspali sme sa celkom dobre. Mladá sympatická šéfka kempu - Mária všetko dojednala cez telefón. A jej sme dávali peniaze aj za raft,aj za nocľah (Myslím si, že na jedného vyšiel rafting okolo 25 eur.). Okolo deviatej prišiel pre nás sympatický raftér Josip na dodávke. Odviezol nás na miesto, odkiaľ nastupovali do raftov stovky turistov. Už som nemala žiadne obavy. Pri obliekaní vesty a hľadaní veľkých prilieb na naše veľké hlavy sme sa zoznámil s ďalšími členmi posádky raftu – mladí českí pár a dve Chorvátky. Prvý úsek bolo pokojný. Zastavili sme sa aj kúpať. V asi polovine cesty sa rieka Cetina kľukatila pomedzi skaly. Museli sme zísť a prejsť po skalách k jaskyni. Väčšina turistov ju obchádzalo po dlhšom turistickom chodníku, ale my sme jednohlasne odsúhlasili, že chceme prejsť aj cez jaskyňu. Zo skál sa rinuli vodopády priamo na naše hlavy. Voda bola ľadová. To najhoršie ešte len prišlo. Museli sme preplávať asi osem metrov v hlbokej ľadovej vode takmer po tme, aby sme sa po skaliskách popod vodopády dostali znovu k toku rieky Cetiny. Na cestu nám svietila jedine Josipova baterka. Všetko sme však zvládli bez úrazu a opäť sme sa mohli ohrievať pod horúcim slnkom. Extrémne výkyvy teploty spôsobili, že Vladka začala bolieť hlava. Ďalšie schladenie prišlo pod ďalšími vodopádmi a potom zasa cez úzke pereje pomedzi skaliská, kde sme všetci na povel „bomba“ museli zaľahnúť na dno raftu, aby sme nevyleteli z pereje do vody. Bolo to vzrušujúce a všetci sme sa smiali. Po 10 km jazdy, dvoch kúpaniach, dokonca pri zoskokoch z 5 metrovej skaly do štvormetrovej vody – sme zakotvili v prístave. Pomohli sme vyložiť ratf, poďakovali za zážitok. Šoférom, ktorý spolupracoval s raftérom, sme boli ponúknutí pohárikom domácej pálenky, domácimi jablkami. V prístave bolo obrovské pohostinstvo pod holým nebom,. Tu sme jedli najlepší hamburger na svete! Domáci chlebový bochník, práve upečený, a v tom samé dobroty, ktoré sme si sami povyberali. Tu sme si kúpili aj CD s fotkami, ktoré urobili domáci Chorváti priamo pri raftingu, v zaujímavých miestach. Boli sme nadmieru spokojní.

V kempe Zadvarje na nás doľahla únava. Majitelia – Mária a Duje nám dovolili osprchovať sa, Peťo si mohol pred nočnou cestou po diaľnici pospať v domčeku asi dve hodiny. Ponúkli nás doma pečenými posúchmi s brokolicovou plnkou, domácim syrom, domácou pálenkou... Boli veľmi milí. Určite sa tu ešte zastavíme. Vladko si z tohto miesta (aj z mora v Živogošči) odnášal do nového akvária kamene. Ešte spoločné foto s majiteľmi a po 19. hodine vyrážame domov. Ešte posledný pohľad na Biokovo, na vrch Sv. Jure a nad nimi prekrásna dúha na rozlúčku. Po výjazde na diaľnicu bola dúha ako pestrofarebný tunel...

Bola to vskutku nezabudnuteľná dovolenka! A dúfam, že pre mladomanželov, Vladka a Mimu aj nezabudnuteľná svadobná cesta!

 

Ala

PS: Domov sme prišli na pravé poludnie. Najdlhšia a najhoršia je cesta z Komárna do Partizánskeho... Maďarsko sme prešli za tri hodiny, Chorvátsko za štyri...


 

 
 
 
 
 
   
© 2009 PeterBorszek.com