21. augusta 2010 
V Národnom parku Pieniny  


Cezhraničnú turistiku do Pienín – na Zamagurie sme spoločne s Klubom východniarov plánovali už rok dopredu. Západoslovenská energetika, a. s. Bratislava nám pre tento projekt poskytla dotáciu, takže členovia KST Kamarát mohli ísť na tento výlet za zvýhodnenú cenu. Vďaka zamestnancovi ZSE Petrovi Belákovi...

Zraz účastníkov bol o 4. hodine ráno. Bolo však už pol piatej, keď sme opúšťali Partizánske. Šofér po prázdnych cestách uháňal prekračujúc rýchlosť jedna radosť. My sme však radosť nemali. Ja a Macka sme cestou tam i späť tŕpli, kedy sa s nami niekde vykotí... O pol deviatej sme boli už v Červenom Kláštore na parkovisku, kde si nás ihneď odchytili zástupcovia jednej pltníckej spoločnosti (je tu silná konkurencia, bijú sa tu o zákazníkov) a vraj nám dajú zľavu, aj autobus vraj môže parkovať zadarmo. Na naliehanie členiek KVP (ktoré nepoznali pomery) som s platbou za plte vopred súhlasila. Najskôr sme však navštívili múzeum v Červenom Kláštore. Musím povedať, že tu bolo dosť zaujímavých vecí...

V prístave už na nás čakali dve plte. Mali byť tri, veď na jednu podľa predpisov môže ísť len 12 ľudí, nás bolo na každej 17 (!) plus dvaja pltníci. Ušetrili na nás. Bolo mi z toho nepríjemne aj preto, že lístky sme kupovali pre 32 ľudí, nakoľko dvaja spočiatku nechceli ísť, ale nakoniec predsa len išli. Vysvetľovala som vedúcemu pltníkov, že sme ho nechceli oklamať - a doplácala som... So zlým pocitom som si splavovanie Dunajca nakoniec ani nevychutnala. Mala som pri sebe len Natálku. Ostatní moji boli na druhej plti, ďaleko od nás. Preto som bola aj rada, keď sa splavovanie napokon skončilo. Po vystúpení z plte sme prišli ku chate Pieniny, kde sme si dopriali naozajstný relax. Východniari si zaspievali s tamojšou goralskou muzikou a potom sa dali odviezť autobusom do Červeného Kláštora. My – turisti a zopár ďalších účastníkov výletu sme sa prešli povedľa Dunajca asi 10 km späť. V roku 1997 a v roku 2006, keď boli v tomto kraji turistické zrazy, som si túto prechádzku vychutnávala. Teraz som inšie nerobila, len sa vyhýbala cyklistom. Fungovala tu totiž požičovňa bicyklov. Rozladenie z cyklistov som kompenzovala súťažením s Katkou, s ktorou sme bežali o preteky k turistickým značkám na stromoch. Potom od únavy zaspala mame v nosiči... V Červenom Kláštore sme si stihli dať len párky, hod-dog, niekto pečené kura (ponuka v tomto turisticky fekventovanom mieste bola veľmi slabá) a utekali na autobus. Bola tu aj partia zdatných, ktorí sa „nepltili“, ale zdolávali Tri koruny na poľskej strane. O 17. hodine sme opúšťali Dunajec a na polhodinku sme sa zastavili v historickom centre Kežmarku. Na spoločné foto som dala dohromady celú 36-člennú osádku až tu... Bezhlavá jazda šoféra domov opäť spôsobovala mne i Macke šoky. Vpredu si východniari dodávali odvahu pálenkou i spevom, my sme niektorí hrali karty a driemali. Vydýchli sme si až doma o 22.45 h. Historickou zostane veta: „Konečne sme došli, kto by to bol povedal...“


Ala


 
 
 
 
 
   
© 2009 PeterBorszek.com